Kdo přispěje?:Dokud dýchám, doufám.

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Gala
Dva chlapci Vilík a Jirka potkají zajímavého dospělého, který si říká Rikitán. Je jim od prvního okamžiku velmi sympatický a scházejí se čím dál častěji. Rikitán je pro ně vzorem ušlechtilosti, čestnosti, síly,… Ještě s dalšími kamarády založí klub a nazvou jej „Hoši od Bobří řeky“. Pod vedením Rikitána chodí na výlety a pořádají pravidelné schůzky. Vyvrcholením je pro ně dvouměsíční letní výlet do Sluneční zátoky (nejkrásnějšího místa na zemi). Po příchodu do zátoky, který byl sám o sobě dobrodružný si postaví stany, které si koupili. Tady v zátoce jim Rikitán navrhl, aby každý ulovil 13 bobříků. Získat bobříka znamená vykonat nějaký speciální úkol a prokázat při něm mrštnost, obratnost, zručnost, sílu nebo sebeovládání. Když se po dvou měsících vrátí zpět do města, jejich povaha je úplně jiná.
Kniha se stala symbolem pro mnoho mladých a spousta organizací si z ní vzala příklad. Ve své době lovili téměř všichni kluci bobříky a nebylo nikoho kdo by neznal příběh Hochů od Bobří řeky.




nebo



Obsah:
Neznámý muž s přezdívkou Rikitan dal dohromady partu unuděných hochů, mezi které patřil i Jirka s Vilíkem. Sehnali klubovnu a o prázdninách vyrazili na tábor. Tábor si postavili o kus dál po proudu Bobří řeky,která protékala jejich městem. Učili se vyrábět plno zajímavých věcí, zažívali spoustu dobrodružství, plnili různé bobříky,až se nakonec museli vrátit domů. Všichni v dobrém vzpomínaly, jaký to byl krásný tábor.

Zhodnocení:
Knížka se mi moc líbila. Autor popisuje okolní krajinu"živě". Lehce se dá vžít do příběhu, který je plný dobrodružství,napětí. Příme řeči to napětí ještě zvyšují. Za kapitolami, ve kterých Rikitan chlapcům zadává bobříky, jsou ještě jednou zadány pro čtenáře. Na konci knihy je souhrn bobříků a rady, jak správně postupovat při jejich získání.
Odpovědět
llll

Datum: 17.03.2013 | Vložil: llll

Tato kniha je o dobrodružství hochů od bobří řeky: Vilíka, Jirky, Luďka a dalších
14. dubna 2013 v 22:
1